Český Fico

Než sa pustím do samotného objasnenia svojej asociácie lídra Smeru a českého premiéra, bude zrejme na mieste zodpovedanie si otázky: kto je to vlastne Jiří Paroubek? Takže v skratke; Jiří Paroubek je muž, ktorého ani nie trištvrte roka dozadu u našich západných susedov takmer nikto nepoznal a dnes trhá rekordy v rebríčkoch popularity. Jiří Paroubek, je muž stojaci čele ČSSD, t.j. vládnej strany, o ktorej sa pozorovatelia ani nie trištvrte roka dozadu vyjadrovali, že bude môcť byť rada ak sa vo voľbách 2006 vôbec dostane do parlamentu a dnes v preferenciách už dotiahla náskok všeobecne očakávaného víťaza ODS. A konečne, Jiří Paroubek je muž, ktorý ani nie trištvrte roka dozadu na verejnosti vystupoval ako nenápadný minister pre miestny rozvoj a dnes ho oponenti nezriedka označujú za likvidátora českej politickej kultúry. Paroubkova cesta nahor sa začala v období vládnej krízy na jar minulého roku. Vtedajší premiér Stanislav Gross sa kvôli kauze ohľadom svojho bytu, stal vo funkcií maximálne nepohodlným a musel rezignovať. Moci sa mu však vzdať nechcelo, preto si za nástupcu vybral zdanlivo nevýrazného Jiřího Paroubka. Spočiatku to vyzeralo ako veľmi chytrý kalkul. Paroubek mal na jednej strane slúžiť ako neutrálny hromozvod na upokojenie spravodlivého hnevu koaličných partnerov, ale na strane druhej by len stále tancoval tak, ako bude verejne skompromitovaný Gross, čoby jeho stranícky šéf, v zákulisí ťahať nitky. Avšak už vývoj nasledujúcich týždňov ukázal ako veľmi sa Stanislav Gross prerátal. Paroubek totiž odmietol hrať úlohu nastrčeného fackovacieho panáka a bezprostredne po svojom menovaní začal kopať sám za vlastné tričko. Svojou premyslenou mediálnou stratégiou sa mu v priebehu ani nie mesiaca podarilo naplno vystúpiť z tieňa a stať sa novou ikonou ČSSD. Obraz akcieschopného a razantného premiéra, ktorý Paroubek v oznamovacích prostriedkoch vytváral, pôsobil na znechuteného ľavicového voliča ako magnet. Čerstvý predseda vlády tak začal v rebríčkoch popularity preskakovať jedného politika za druhým a spolu so sebou ťahal i preferencie svojej strany. O to výraznejšie, že sa tak dialo bez toho, aby „soc-demáci“ zmenili čo i len jedno slovo v programe, či vymenili čo i len jednu ďalšiu tvár. S jedlom však Paroubkovi narastala i chuť. Potom, ako sa mu odstavením Grossa uvoľnili ruky v strane, začala si nová hviezda českej politiky čoraz viac dovoľovať i na „vládnom fronte“. Pokiaľ niekto z koaličných partnerov odmietal akceptovať jeho návrhy, bolo mu okamžite naznačené, že môže ísť. Že on sa tak ako jeho predchodca vydierať nenechá a v prípade potreby mu nebude robiť problém spojiť sa i s doteraz vždy ostrakizovanými komunistami, či ako sám vyhlásil, kľudne aj „s Marťanmi“. Mohlo sa síce zdať že takáto, dovtedy nevídaná arogancia, musí nutne nahrávať opozícií (len pripomeňme, že práve bezprecedentné jednorázové spojenie s komunistami bolo klincom do rakvy politickej kariéry Stanislava Grossa), no pravdou sa stal presný opak. Medzi verejnosťou totiž sympatie k Jiřímu Paroubkovi i naďalej stúpali a postupne dosiahli až, do tej doby neohrozenú, úroveň popularity prezidenta Václava Klausa. Niet preto divu, že rozbehnutý Paroubek nespomalil. Na jeseň minulého roku si napokon vyskočil i už na všeobecne rešpektovanú autoritu prvého muža krajiny. Dôvodom k prekročeniu tohto ďalšieho politického tabu sa stala kontroverzná postava Davida Ratha, ktorého Klaus odmietal menovať do funkcie ministra zdravotníctva. Český premiér opäť ťahal za dlhší koniec a prezidentovi bolo jasne ukázané kde je jeho miesto. Od tej doby je doktor Rath ďalším, kto hýbe českou politickou scénou. V arogancií a neústupčivosti pritom za svojim ochrancom Paroubkom v ničom nezaostáva. Nehľadiac na to, majú politickí súperi vládnej ČSSD čoraz väčší dôvod k obavám. V dnešných dňoch sa totiž o jej predsedovi Paroubkovi hovorí, ako už o najhorúcejšom kandidátovi na víťaza parlamentných volieb.V čom ale spočíva oná podobnosť Jiřího Paroubka s našim Róbertom Ficom? Naoko sa síce môže zdať, že ide hlavne o skutočnosť, že obaja šéfujú relevantnému ľavicovému subjektu (v prípade Fica ide teda skôr len o subjekt, ktorý sa snaží ľavicovo vyzerať). Pri detailnejšom pohľade však môžeme zistiť, že zhodných znakov majú títo páni až hrozivo veľa. To čo Róberta Fica najviac spája s českým premiérom je jedná špecifická choroba s názvom Posadnutosť mocou. Posadnutosť mocou je bez nadsázky choroba veľmi vážna. Ľahko sa síce diagnostikuje, no o to ťažšie sa lieči. Rozdiel medzi oboma týmito nemocnými je akurát v tom, že zatiaľ čo u Jiřího Paroubeka už inkubačná doba skončila, Róbert Fico je stále ešte držaný v bezpečí karantény parlamentnej opozície. Spoločné sú však prostriedky, ktoré Paroubek i Fico, k naplneniu svojej posadnutosti užívajú. Tím najzjavnejším je prirodzene populizmus a s tým súvisiace bezchybné a vopred pripravené vystupovanie v médiach. Ako už bolo povedané, za raketovým vzostupom českého premiéra sa skrýva práve jeho skvelá mediálna stratégia. Tá bola, je a zrejme aj bude založená na až prekvapujúco jednoduchej doktríne nenechať sa usmerňovať tím čo k to napíše, prípadne odvysiela, ale naopak, dopredu mu to nenápadne pripraviť. Paroubek sa skrátka oveľa viac na to, aby vládol, sústreďuje na to, aby bol VIDIEŤ, že vládne. Potrpí si teda na prítomnosť televíznych kamier a objektívov fotoaparátov všade tam, kde sa chystá objaviť. V praxi to potom vyzerá tak, že počas jedných večerných televíznych správ sa český premiér objaví divákom aj v troch rôznych reportážach. V jednej si prezerá výstavu fabriky, v druhej sa účastní nejakej vedeckej prednášky, no a n tretej si podáva ruku s vychovávateľom v detskom domove. Vo všetkých troch prípadoch pri tom pochopiteľne nezabudne svojim mužným hlasom odovzdať do mikrofónu nejaké hlboké posolstvo. S niečím podobným sa rovnako stretávame i v prípade nášho Fica. Ani ten nevynechá jedinú príležitosť, aby mohol byť vidieť. Oproti svojmu českému sociálne-demokratickému kolegovi však má doktor Fico určité limity. Ešte stále totiž nie je pri moci. Voličovi tak môže akurát dookola, ale predsa len vždy trošku inak, prízvukovať, že keby sa tak stalo, určite by vládol lepšie ako tí, čo sú tam teraz. V slovenskej praxi to potom pre zmenu vyzerá tak, že k akejkoľvek významnejšej aktivite, či zákonu z dielne stávajúcej koalície, sa zvolá v predsedníctve Smeru tlačovka na tému Prečo by to Fico neurobil, po prípade Prečo by to Fico robil inak.Posadnutosť mocou má jeden veľmi závažný príznak – postihnutý sa uchyľuje k veciam, ku ktorým by sa za normálnych okolností neuchýlil. Inými slovami, získaniu moci sú v duchu machiavelizmu podriaďované všetky kroky a využívané všetky dostupné prostriedky. V našich končinách je chvalabohu stále ešte bežné, že tieto aktivity sa pokiaľ možno držia v medziach legálnosti. To ale neznamená, že sa musia nutne držať i v medziach morálky. Práve naopak; ak je v hre moc, morálka musí stranou. A ak je v hre priamo moc politická, stranou musí ísť to, čomu sa hovorí politická kultúra. Práve táto skutočnosť je ďalším zásadným rysom podobnosti Jiřího Paroubka a Róberta Fica. Obaja sú totiž obviňovaní z toho, že nahlodávajú politickú kultúru svojej krajiny. Pre objektívnosť však treba pripomenúť, že pokiaľ je tomu naozaj tak, určite v tom nie sú títo dvaja páni sami. Pri likvidácií nepísaných pravidiel českej politiky totiž Paroubkovi výdatne sekundujú predstavitelia Komunistickej strany Čiech a Moravy, tretej najsilnejšej parlamentnej strany. Naproti tomu v slovenskej realite nemá pokleslosť politickej kultúry na svedomí zďaleka len Róbert Fico, ale rovnako tak i strany súčasnej vládnej koalície, plus bezcharakterné parlamentné indivídua, diplomaticky označované za nezávislých poslancov. Z uvedeného porovnania Róberta Fica a jeho českého „klonu“ napokon vyplýva posledná, najzásadnejšia aj najhrozivejšia podobnosť. Ani jeden, ani druhý ešte naplno neukázal, čo sa v ňom naozaj skrýva. Výrazné náznaky sa u nich už síce prejavili, avšak len málokto tuší aké to bude aj v prípade, že obaja sociálne-demokratickí predsedovia získajú po voľbách 2006 premiérske kreslo. Aktuálny stav preferencií ČSSD i Smeru pritom naznačuje, že tento (možno katastrofický) scenár, by v žiadnom prípade nemusel byť nereálny. Niet sa preto čo čudovať, že zoči-voči takejto hrozbe má dnes mnoho Čechov a Slovákov veľkej obavy z povolebnej situácie vo svojej krajine. Každý sa skrátka bojí toho svojho Fica.