Imunita má zmysel ... niekde inde

Kvorkova aféra opäť raz poukázala na obrovské privilégium, ktorým každý poslanec disponuje – polícia ho smie stíhať len vtedy, ak to schvália jeho vlastní kolegovia. Politici si tým vlastne uzurpujú úlohu, ktorú bežne plní prokuratúra. Napriek tomu však inštitút imunity môže mať svoje legitímne opodstatnenie. Pôvodným zmyslom imunity bolo zabezpečiť poslancom ochranu pred zásahmi vládnej moci. Jej zrod pritom siaha až do roku 1397, kedy anglický kráľ Richard II. chcel nechať popraviť istého Thomasa Haxeyho. Nepáčilo sa mu, že ho v parlamente kritizoval za mrhanie štátnymi peniazmi. Ostatní poslanci sa však Haxeyho zastali a kráľ nakoniec rozsudok zrušil.Imunita poslancov sa spočiatku vzťahovala len na prejavy na pôde parlamentu. Ochrana pred stíhaním za bežné prečiny sa dostavila až neskôr. I v prospech nej ale existujú argumenty. Napríklad na Slovensku ešte nie tak ďaleko doba, kedy sa vláda istého hnutia snažila pomocou tajných služieb kriminalizovať vybraných opozičných politikov.Takto rozsiahla imunita je pritom celkom bežná aj v zahraničí. Okrem krajín Vysegrádskej štvorky ju poznajú napríklad v Nemecku, Grécku, či Španielsku. Imunita našich poslancov je špecifická akurát v tom, že sa vzťahuje nielen na trestné činy, ale aj na priestupky. Túto veľkorysú ochranu si NRSR schválila pred štyrmi rokmi a to keď jej členovia rozhodovali o návrhu, ktorý mal imunitu paradoxne zúžiť. Európsku raritu ale predstavuje hlavne prípad Českej republiky. Ak totiž tamojší parlament odmietne politika vydať, jeho stíhanie je už navždy vylúčené. V ostatných krajinách (včetne Slovenska) je naproti tomu politik chránený len po dobu trvania jeho mandátu.Každopádne, v Česku, či na Slovensku je zatiaľ známy iba jeden prípad, kedy sa využitie imunity blížilo jej pôvodnému účelu, teda ochrane za politické postoje. Išlo o kauzu už zosnulého českého disidenta a senátora Václava Bendu. Tomu v roku 1999 hrozilo trestné stíhanie kvôli jeho výrokom na adresu niekdajšieho starostu Viedne Helmuta Zilka. Benda ho verejne označil za plateného spolupracovníka ŠtB. Senát nakoniec Bendu nevydal. Oveľa pestrejšiu škálu však ponúkajú prípady, kedy imunita plnila podstatne odlišné účely. V Českej republike napríklad ochránila niekoľkých bývalých ministrov pred objasnením ich údajného zneužívania právomocí. A na Slovensku zase spravidla pomáha hlavne poslancom, ktorí žijú v dojme, že na nich neplatia dopravné predpisy. Nie je preto prekvapujúce, že poslaneckú imunitu odsudzuje väčšina verejnosti. A už vôbec nie je prekvapujúce, že túto tému pravidelne vyťahujú (zvlášť malé a mimoparlamentné) politické strany za účelom zvyšovania preferencií. Aktuálna referendová kampaň bývalého tvorcu daňovej reformy budiž toho dôkazom.Každopádne, existencia poslaneckej imunity nemusí byť odsúdeniahodná. Odsúdeniahodným je len spôsob, akým ju tuzemskí politici využívajú, resp. zneužívajú. Ten súvisí s politickou kultúrou, čo už je ale trochu iná téma.